Deň svätého Martina zimné časy začína

Príslovia, porekadlá, vinše a básne... Kolobeh života jednotlivca, kolobeh prírody, tvorenie harmónie a prepojenia navzájom. Nie je krásne, ako naši predkovia kedysi aj slovom žili? Ich pozorovania prírody, jej javov, ich zamyslenia a životné skúsenosti roky pretrvávajú v mnohých našich „slovách“. A nielen tam. 

Súlad viery, zvykov a skúseností badať aj v starých kuchárskych receptoch a odporúčaniach. Sv. Martin oslávil po roku svoje meno. A hoci neprišiel na koni, priniesol so sebou dlhé noci, mrazivé večery a pripravuje nás na príchod Pani zimy. A okrem mnohých zvykov, ktoré si spomenieme ďalej, prináša so sebou v našej tradičnej kuchyni aj martinskú hus.

Krídelko, stehienko, pečienka a lokše

Jeseň bez husacích a kačacích hodov si mnohé reštaurácie ale aj mnohé domácnosti nevedia predstaviť. A nemusí ísť vyslovene o hody v zmysle prehýbajúcich sa stolov a niekoľkotýždňového prejedania sa. Jednoducho kúsok husaciny na tradičný alebo aj moderný spôsob je stále in. Vráťme sa však kúsok v čase a povedzme si niečo o martinskej husi, ktorú pozná slovenská aj česká kuchyňa,  i niektoré ďalšie európske. Sv. Martin je patrónom vojakov, koňov, jazdcov, vinárov, chudobných a áno, aj husí. Najčastejšie býva zobrazený na koni s polovicou plášťa a so žobrákom. V legende sa vraví, že Martin videl premrznutého nahého žobráka, neváhal a svojim mečom rozťal plášť na dve polovice, z ktorých jednu dal žobrákovi. Martin žil celý život, a to aj po vymenovaní za biskupa, veľmi skromne. A ako sa k nemu prikmotrili húsky? Rozprávajú o tom dva príbehy. V jednom Martina vraj toľko gáganie húsok rušilo pri kázni, až skončili na pekáči. V druhom príbehu sa vraj Martin skrýval v husacom obydlí, keď ho mali menovať za biskupa. A húsky ho prezradili. Ako to bolo v skutočnosti sa už asi nedozvieme, ale je nesporné, že husacina a kačacina sa stala hlavným jedlom jesene a táto tradícia sa prenáša v našich rodinách z generácie na generáciu.

Rožky a svetlonosenie

Druhou martinskou pochúťkou sú rožky v tvare podkovy – makové, orechové a lekvárové. Ďalším zvykom spojeným s 11. novembrom je martinské svetlonosenie.  Že ste o ňom ešte nepočuli? Táto slávnosť opierajúca sa o tradíciu sviatku sv. Martina v ostatných rokoch opäť ožíva aj na Slovensku. Lampiónové pochody, na ktoré si deti vyrábajú vlastné lampióny či hrajú sa scénky zo života sv. Martina, majú presvietiť tmavé miesta a ukázať správnu cestu všímavosti a vľúdnosti k ľudom okolo nás. Svetlo je tak symbolom radosti a nádeje.

Jedlo naprieč storočiami

Už približne od 16. storočia máme martinskú hus zachytenú v literárnych dielach. Dozvedáme sa tak, že patrila na stôl farárov, protestantských kňazov i na prepychovú tabuľu cisárskeho dvora. Recepty naprieč storočiami prežili a úžasná tradícia pečených husi, lokší a kapusty prežíva dodnes. Dobré gazdinky zvyknú hovoriť, že upiecť dobrú hus je umenie. A majú pravdu. Husi sa musia nasoliť niekoľko hodín pred pečením, na dosiahnutie šťavnatého mäska a zlatožltej kože majú gazdinky všelijaké fígle. Hoci v minulosti sa konkrétne časti – krídlo, stehno, prsia atď. delili podľa presných pravidiel medzi gazdu, rodinu a sluhov, dnes si už každý môže vybrať ten kúsok, čo mu najviac chutí. Pribúdajú aj recepty pre tých, ktorý dávajú moderným prípravám prednosť pred klasikou. Voňavá hus pečená s hruškami a jabĺčkovou omáčkou, pečená hus s marhuľami, gaštanmi a chrumkavou tekvicou, husacie prsia na pomarančoch a fenikli, husacie stehná s hrachom a krúpami...Hoci stále náš život i stravovanie podriaďujeme opatreniam na zastavenie šírenia koronavírusu, a sme tak ochudobnený o návštevu trhov, reštaurácii či Grobov, mnohé naďalej pripravujú túto špecialitu a robia donášku. Ak nemáte čas na 12-hodinovú prípravu husaciny, skúste si aspoň jedlo objednať. Uctíte si tak naše tradície a podporíte aj domácich gastro prevádzkovateľov.